Rozprávať o knihách je ako hrať sa na Šeherezádu. Našťastie, kníh je viac než na zaplnenie Tisíc a jednej noci. Dnes som si pre Vás vybrala z knižnice knihu, ktorá sa momentálne veľmi predáva, ale zaoberá sa veľmi citlivou témou, takže nie každý má na ňu žalúdok. Zostaneme ako minule na africkom kontinente a vyberieme sa do Somálska, kde vyrástla aj hlavná hrdinka a autorka knihy Waris Dirieová. Keďže ide o autobiografiu, pomenovala ju po sebe: Púštny kvet. Afričania dávajú svojim deťom skutočne poetické mená. Len škoda, že im nepripravia život ako z rozprávky, ale ako z hororu, lebo sa držia aj takých pravidiel, ktoré by v modernej dobe mali byť prežitkom.
Kniha sa minulý rok dostala na filmové plátno, ale keď si myslíte, že ušetríte čas pozretím filmu, o veľa prídete. Filmová Waris sa charakterovo výrazne líši od knižnej. Ako by prežili ten istý život, ale na každej z nich to zanechalo iné stopy. Vo filme len vyčkáva, čo jej život nadelí, poddáva sa osudu a vlastne nevie, čo chce. V knihe jej nechýba rozhodnosť a guráž vzdorovať, jej názory sú úprimné od srdca, niekedy ostré ako britva. Napokon papuľovať sa nikdy nebála. Stále pátra po tom, kým je a ide si za svojím cieľom. Jej príbeh vo filme nie je vôbec autentický, lebo neodzrkadľuje jej silnú osobnosť. Tá Waris by nenašla odvahu a nevybrala sa rovno za nosom skrz púšťou a najmä čo najďalej od nadiktovaného spôsobu života.
Nebolo ľahké rozhodnutie opustiť milovanú rodinu a svoje africké korene. Veľakrát to aj oľutovala, lebo jej chýbali a zo všetkého najviac matka, ale nemohla pripustiť, aby sa ako dvanásťročná stala manželkou starca, ktorý sa jej nepáčil, ani ho neľúbila a aj tak bol jednou nohou v hrobe. Kocky boli hodené, ale ona zamiešala kartami ináč. Hnala ju túžba po živote, nielen nezmyselnom jestvovaní.
Na úteku sa bránila ako mačka, keď ju chceli cudzí muži znásilniť. Jednoducho ich ovalila kameňom a netrápilo ju, či prežili alebo nie. Musela myslieť na seba a nie ľutovať tých, čo jej chceli ublížiť. Nejaký čas pobudla u strýka, sestry a tety, ale nikde nevydržala dlho, lebo vždy našla niečo, čo ju rozhnevalo. Vďaka svojej prostorekosti a priebojnosti pomáhala na stavbe. Chcela si zarobiť peniaze a poslať ich milovanej mame, ale cestou k nej sa stratili, ako sa neskôr dozvedela, keď sa s ňou po rokoch – už ako svetom obletovaná modelka – stretla. Ale celý jej príbeh netkvie v naplnení amerického snu, ale v tom čo prežila.
Rovnako ako u stavbárov zabodovala aj pri hľadaní pomocníčky pre anglického diplomata. Vtierala sa dovtedy, kým ju nezobral do Londýna, kde zistila, že existuje aj iné počasie než africké, ale aj že všetci nie sú jednej farby a podobne. Keď diplomatovi skončil pracovný pobyt, Waris sa nevrátila s ním. Zostala a mala šťastie, vychýrený fotograf objavil jej krásu a angažoval ju. Samozrejme, spočiatku bola jej angličtina natoľko chudobná, že ho odmietala, považujúc ho za úchyla. Jej životné dobrodružstvo plné neuveriteľných zážitkov tým nekončí, ale svoju knihu napísala pre niečo iné.
Potrebovala sa vyspovedať. Rozhlásiť do sveta svoju lásku k milovanej krajine, ktorú v mysli nikdy neopustila. Ale hlavne otvoriť oči tým, čo nemajú tušenie, aké neprávosti sa v nej odohrávajú a zároveň sa pokúsiť, aby sa ďalej na ženách nepáchali. Kým Waris neotvorila ústa a svoje srdce na tribunále OSN, ženská obriezka bola tabuizovaná téma. Nikto dovtedy nemal záujem počuť, čo musia tamojšie ženy vytrpieť, aby zostali pannami až do vydaja. Mnohé z nich zákrok neprežili, alebo dostali infekciu do zvyšných pohlavných orgánov. Do tých, ktoré im špinavou žiletkou nevyrezali, ale zašili.
Neustále sa sťažujeme, aký je náš život nespravodlivý. Zvláštne, lebo tí, čo zakúsili skutočnú neprávosť a nešťastie, si dokážu vážiť ľudí i obyčajné veci viac než my. Keď sa im zdá svet tmavý, hľadajú svetlo. Nezostanú stáť na mieste so slzami v očiach. Neľutujú sa. Chcú viac a snažia sa, aby to dostali. Nielen pre seba. Rovnako ako Waris.