Knihy ponúkajú človeku vzdelanie, lenže vzdelanie sa často spája so školou. Škola považujú žiaci zväčša za trest, za povinnosť, za nútené práce a pristupujú k učeniu s nechuťou, lebo postráda hravú formu. Ešte mám v živej pamäti, ako sa príbuzní mylne domnievali, že škola ma baví. Bolo to skôr ich nevyslovené prianie, ale je pravda, že som sa vždy rada učila. Ale iba to, čo nebolo v učebniciach. Myslím si, že nie som jediná.
Aj ku rímskym dejinách som si musela nájsť sama cestu. Už neverím na rozprávku o založení Ríma Romulom a Rémom v roku 753 pnl.. Ani tomu, že Nero vypálil Rím, aby ho mohol znova postaviť. Falošné mýty nám tlačia do hlavy, lebo odpovede na otázky sú neuspokojivé a istú predstavu o histórii treba mať. Hoci v nej poletujú pohanskí bohovia a ten skutočný vraj volá po odplate.
Časťou dejín písaných Rímom je aj kapitola o bojovníkoch na život a na smrť, ktorej sa zmocnil vo svojej knihe Gladiátor autor menom Alan Baker, ale nevenuje sa jej rovnako povrchne ako iní súčastníci. Filmy nám vsugerovali predstavu, že zápasy, pri ktorých tiekla krv po litroch, z ničoho nič začali a z ničoho nič prestali a odohrávali sa klasicky v aréne. Najlepšie na jedinom mieste: v Koloseu ako v divadle smrti.
Gladiátorské zápasy považujeme podobne ako Michael Grant za „najohavnejší krvavý šport, ktorý bol vynájdený“ a v ničom nám nepripomína box. Ani krvilačnosť divákov si nespájame s fanúšikmi futbalu. Opovrhujeme zvrátenou zábavou, ale zároveň sledujeme horory typu Hostel. Tvárime sa, že sme niekto iný, že sme dospeli, ale v niektorých z nás zostalo dedičstvo barbarov. Je to spôsobené tým, že televízia nás naučila tomu, o čom presvedčila vládnuca vrstva našich predkov. Tiež rozdelila spoločnosť na dobrých a zlých. Dobrý môžu trestať zlých, hoci by sa znížili k niečomu odpudivejšiemu než samotní zločinci. Ich vraždenie je vlastne hrdinstvom.
Kývete hlavami, ale len si spomeňte, ako súdite postavy z akčným filmov. Ospravedlňujeme spôsob, akým potrestajú vinníka. To, čo sme sa ľahko, ale zle naučili, sa ťažšie odnaúča, ale dejiny sú tu na to, aby nás poučili z chýb druhých.
Prvé gladiátorske hry v roku 264 p.n.l. sa výrazne líšia od našich predstáv. Žiadna aréna, len dobytčí trh. Raz za niekoľko rokov a nie pri každej príležitosti. Hŕstka divákov a zopár odsúdených zločincov, ktorí zomrú ako obetní baránci na oltári viery. Žiadna spoločenská udalosť. Akurát pohanský rituál. Hrozné, ale ešte stále nie natoľko zvrhlé, aby sa o tom dodnes viedli polemiky. Všetko začína na pohľad nevinne, až neskôr sa priostruje. Toto obdobie gladiátorstva sa volá munus. Organizácia je finančne nákladná, lebo po akte nasleduje hostina a keby nezomrel niekto významný, asi by nikto nemrhal peniazmi, ani časom. Dnes dávame mŕtvym vence, v mi-nulosti si uctili ich pamiatku pohanským spôsobom.
Smrť ako smrť, poviete si. Viera v slepú spravodlivosť sa nedá ospravedlniť. Zločin proti ľudskosti je rovnako veľký, ale predsa… V princípe je iné, keď boje boli podriadené vôly „vyššej“ moci, než keď smrť vyžadovali ľudia a nehanbili sa za to, že si z nej urobili príjemné povyrazenie. Zámožní občania si všimli, že týmto „aktom spravodlivosti“ si získavajú na svoju stranu ľud, a tak si našli zámienku pre ďalšie hry. Čo sviatok, to dôvod na to zaľúbiť sa. Diváci sa stávali čoraz nenásitnejší. Už im nestačil prst, chceli celú ruku. Vznikali stále bizardnejšie kombinácie. Človek verzus zviera. Žena proti trpaslíkovi. Gladiátorke zápasy napodobňujúce grécke mýty či námorné bitky. Neodolali ani cisári ako Caligula, Nero či Common, aby sa zahrali na chrabrých rytierov, ale samozrejme ich túžba po živote bola silnejšia než fair play, a tak bojovali s už „upravenými“ čiže dokaličenými šelmami, ale nedokázali vyhrať nad tou, ktorá žila v ich srdci.
Zmenili sa pravidlá hry. Už nemal každý rovnaké podmienky, ani rovnakú výstroj: obdĺžnikový štít, rovný meč, helmu a chrániče. Bojovalo sa s trojzubcom, dýkou, rybárskou sieťou a niekedy holými rukami. Byť gladiátorom bola vec prestíže. Okrem otrokov, zločincom a zajatcov si vybrali dobrovoľnú smrť aj slobodní občania, túžiaci po zbohatnutí a priazni žien. Verili, že ukážu svoju udatnosť, silu a odídu ako víťazi.
Ustálilo sa aj miesto. Vybudovali sa amfiteátre. Prvý z nich dal postaviť Titus Taurus v roku 29 pnl., ale čoskoro ho zničil požiar. Najznámejším zo všetkým sa stalo Koloseum, lepšie povedané to, čomu dnes tam hovoríme. Názov, ktorý sa používal až do stredoveku, bol skrátka flaviovský amfiteáter. Nové meno dostal po monumentálnej soche Neróna, ktorá sa v minulosti nachádzala v jeho tesnej blízkosti. Dnes slúži inému účelu. Svetlo v ňom znamená iróniou osudu odvolaný trest smrti.
Gladiátorské zápasy sa zvrhli inam, než bol ich pôvodný zámer a zo dňa na deň sa nedali zastaviť. Márne sa o tom pokúšali kresťanskí cisári vydaním ediktov. Nepodarilo sa to ani mníchovi, ktorý vtrhol do arény medzi bojovníkov. Stálo ho to život, lebo dav volal po krvi. Trvalo ďalšie dve storočia, kým krv v polovici 6.storočia zaschla a ľudia sa oddali modleniu. Ako inak naoko. Veď verejné popravy sa konali stále, len nebol okolo nich taký cirkus. Ľudia znova jásali a o vinu odsúdených sa nezaujímali. Napokon aj cirkev pristúpila k osudovej chybe: inkvizícií, ktorá dnes očierňuje jej dobrú povesť. Viera nikdy nespôsobovala bolesť, boli to vždy ľudia, ktorí si ju pretvorili podľa svojich predstáv a urobili z nej ničivú vražebnú zbraň.
Celá debata | RSS tejto debaty