Ak máte radi nejaké jedlo a núkajú Vám ho stále na tanieri, aj keď naň nemáte chuť, veľmi rýchlo sa ho presýtite a napokon sa Vám úplne sprotiví. Rovnako je to s čímkoľvek. Aj s ľuďmi, ktorých si chcete vážiť, lebo osud v ich prípade vytesal z kameňa pravé diamanty, ale ich priaznivci si z nich urobili také modly a vyniesli do takých výšin, až máte pocit, že tancujú okolo zlatého teľaťa. Čo horšie, to isté chcú aj od Vás.
Milan Rastislav Štefánik urobil pre budúcnosť Slovenska viac než mnohí súčasníci, ktorí pre dobrú vec nepohnú ani prstom, ale tvária sa ako najväčší páni. Nespochybňujem jeho miesto v dejinách, ale odmietam jeho glorifikáciu za každú cenu. Bol to obyčajný človek z mäsa a kostí, ktorý veril, miloval, pracoval a uvedomoval si, že nie je bez chyby a o to viac sa snažil poučiť sa z nich. Takého ho vidím ja. Napriek tomu sa mi začína hnusiť, ale nie tým, že by sa mi zošklivil nejakým svojim činom, ale tým, ako na neho hľadia druhí a svoj názor vnucujú aj mne, dokonca ma nasilu chcú prerobiť k jeho obrazu len preto, že je hodný nasledovania.
Poznám tri prevládajúce kategórie vzťahu k Štefánikovi okrem toho môjho. Prvý ná-zor je ignorantský: koho by Štefánik dnes zaujímal? Ako by sa mala minulosť založiť do krabice, dať na „povalu“ a my budeme žiť len prítomnosťou, tváriac sa, že tu nikdy nebola a nijak neovplyvnila dnešok. Potom sú tu ľudia, ktorí predstierajú naoko záujem len, aby mali z toho prospech a vyzerali múdrejší, rozhľadenejší a vážiaci si hodnoty. Hrajú divadielko pred voličmi, národom či priateľmi, lebo vedia, že vsadili na správnu kartu. Posledná skupina ľudí je úprimná, ale príliš zanietená, dá sa povedať, že až sfanatizovaná Štefánikom, pripomínajú ho na každom kroku. Myslia to poctivo, ale ich pohľad skresľuje skutočnosť, že ho ako by „pobožstili“, pretože ho vidia prikrášlene len v svetlých farbách. Každý nech zbožňuje a nasleduje, koho chce. Opakovanie je síce matka múdrosti, ale omieľanie tej istej „pesničky dokolečka“ nevedie druhého k tomu, aby docenil význam hrdinu a vytvoril si k nemu vlastný vzťah, ale práve naopak sa iba niečo naučí naspamäť, postrádajúc vlastný názor.
Nemyslím si, že môj vzťah k Štefánikovi je ten najsprávnejší, ale že každý z nás si má k nemu vybudovať vlastné puto a čím viac vecí zisťuje človek sám od seba, tým väčšmi sa mu dostáva pod kožu a tým viac sa mu chce aj podobať. Dobrovoľne. Nie na silu, ale od srdca.