Moj maly velky svet

Zo všadiaľ sa na nás v tomto období rútia správy a obrázky typu: „Halloween, zas opakuješ po Američanoch? A zapálil si babke sviečku?“ Áno, zapálila a nie, neopakujem, ale napriek tomu slávim dušičky i Halloweena a nemám pocit, že by som sa za to mala hanbiť len preto, že to niektorí považujú za niečo hriešne.

Na každom je, aby si tieto dni pripomenul po svojom, lebo každý inak chápe samotnú smrť. Niekto trúchli, niekto sa ľutuje, že skončil aj jeho život, niekto to ignoruje, niekto si spomína, niekto vie, že život sa nezastavil, niekto vie, aké mal šťastie, že tých ľudí zažil. Ale to, že som nezabudla žiť ďalej, predsa neznamená, že som zabudla aj na nich. Jednoducho to nie je to isté.

Môj otec spáchal samovraždu a moji milovaní starí rodičia zomreli na chorobu. Áno, je mi za nimi smutno, aj ja mám niekedy chvíľku, keď ma to dostane (ale nemám to naprogramované na ten a ten deň). Ani jeden z nich by nechcel, aby som sa pochovala zaživa a prestala sa tešiť aj vo chvíľach, ktoré sú smutné. Už nebudeme vytvárať nové zážitky, už neucítim ich dotyk, nebudem počuť ich hlas naživo…, ale ich vplyv je vo mne a v mojich spomienkach. A vďaka tomu sú stále so mnou, respektíve je vo mne ich odkaz, práve toto ja nazývam nesmrteľnosťou, to, že zostaneš v spomienke niekoho, hoci tu už nie si fyzicky.

Aj tento rok som už bojovala s vetrom, aby mi nezhasol oheň sviečky. Dokonca som „skriesila“ nejaké kvety, ktoré by zbytočne zaberali miesto na smetisku a urobila z nich kyticu. Jeden rok sme dokonca zapaľovali kahance cudzím ľuďom. Veď to boli tiež ľudia… No napriek tomu, sa nebránim ani tomu zakázanému rituálu oslavovať život a prevlečiem sa za niekoho iného. Nepovažujem to za neúctu. Práve naopak je to prejav vďačnosti, že mŕtvi mi pripomínajú, že ja ešte mŕtva nie som a tak mám šancu meniť. Nenazvala by som to kopírovaním po Američanoch, lebo aj oni to okopírovali. A navyše zapaľovanie svetlonosov je viac slovanské než americké. Ale keď má skrátka niekto predsudky a považuje iba jednu vec za správnu….

Zatiaľ čo pri dušičkách človek dostáva priestor na slzy a trochu ľútosti, tak pri Halloweene objavuje radosť z toho, že s tými ľuďmi niečo zažil a rovnako ako oni odovzdávali seba druhým, tak má chce robiť to isté. Žiť naplno ako sa dá. Uvedomuje si, že tým vlastne oživuje aj ich.

Pre mňa to nie je buď – alebo, ale oboje  Nezabúdať na tých, čo boli dôležití, ale aj nezabúdať ani žiť. Jing jang efekt HARMONY. Ale je na každom, aký spôsob zvolí, nemal by sa preto stať terčom odsudzovania, lebo len sám vie, ako to cíti. Konvencie bokom. Je to viac o vnútornom prežívaní a o tom, ako sa človek správa po celý rok.

A každému, čo si myslí, že je to americký sviatok a zabúda, že Slovania a Kelti boli pohania a udržovali takéto zvyky, odporúčam tento link: http://plnielanu.zoznam.sk/c/2651/americky-halloween-je-sviatkom-slovanov-a-keltov-zistite-viac-o-jeho-korenoch