Moj maly velky svet

Deň ešte drieme. Obloha je posiata mraky, cez ktoré sa prediera usmievavá guča tepla. Pod ňou sa kotúľajú autá sedemmíľovými čižmami od nikam nikam. Z ich svetiel zostávajú len šmuhy. Tma sa dvíha do vesmíru a splýva s černotou. Život sa vkráda do ulíc. Ľudia sa míňajú. Hemžia sa ako mravce, kým nenájdu svoj úkryt. Ruch opäť utícha.

Iba vietor  ševel a listy farbia chodník. Kvapky klopkajú ako podpätky žienky, čo si zabudla dáždnik. Nebo plače, až kým sa nedostane pôde pod kožu. Jeho uplakanú tvár zahalí hmla. Schováva sa pod maskou, ale svoj smútok je cítiť. Opustilo ho leto a čaká na stretnutie so zimou. Dovtedy osamelo, bez priateľov.

Aj vtáky ho už opustili a odleteli si skôr než sa triaška sa dostalo pod ich tenký kabát. Iba stromy, otužilci, odhodili svoj šat, aby odkryli svoje vyziabnuté telo modelky. Aj deň si odstriháva od svojich ohnivých nohavíc a vymieňa ich za háb noci. Dohára obdobie slobody a jasu. Rok starne. Už kráča o paličke a len ťažko dohoní svojich vnukov. Už si veľa nepamätá, ale ešte vždy má na čo spomínať a prečo žiť ďalej.

No z ťažkého myslenia ho rozbolieva hlava a keď ho prepadne hnev, kradne bez výčitiek Throvi jeho mocné kladivo. Vtedy elektrina rozčerí temné vody a opäť pripomenie svoju zašlú silu. Čoskoro sa znova upokojí a potom ho opäť prepadne melanchólia a rozkvapká sa, kým nezmrzne od zimy a nezbelie.