Moj maly velky svet

Sokrates, Platón a Aristoteles. Traja najväčší antickí filozofovia, ktorí sa učili jeden od druhého. Kto by nepoznal ich mená? Ale vieme priradiť k menám aj myšlienky? Pri Sokratovi nás skôr napadne jeho rozhádaná manželka Xantipa, pri Platónovi si zmyslíme na jeho túžobný vzťah k mladým chlapcom, ktorý sa pretavil časom do pojmu platonická láska a pri Aristotelovi si povieme, že bol najmúdrejší z najmúdrejších. Až potom nám zíde na um Sokratovské „viem, že nič neviem“.

Len milovníci múdrosti namietnu, že nezabudli na daimonion, podobenstvo o jaskyni či metafyziku. Práve Platónova podobenstvo o jaskyni odzkadľuje náš pohľad na minulosť. Poznáme z histórie len úlomky, podľa ktorých sme si poskladali obraz. Vidíme len tiene a domýšľame si skutočnosť. Akí ľudia žili, ako sa správali, čo si mysleli a čo urobili. To všetko je v rukách tých, ktorí vedeli písať a pri písaní často človek popúšťa uzdu fantázii. Cez stáročia sa k nám dostáva skreslená pravda, s istotou môžeme povedať, že mená, ktoré sme sa v škole naučili, patrili skutočným ľuďom, ale nič viac.

Caesar vraj nikdy nepovedal, že kocky sú už hodené, ale predsa používame „jeho“ vzletné slová. Rovnako to môže byť aj so Xantipou. Vidíme v nej ženu. Zlú. Hádavú. Starú. Škaredú. Taká je naša predstava o nej. Dnes by sme ju dali do rovnosti so ženami, ktoré pri každej príležitosti mužov sekírujú, čo sa v stredoveku riešilo „ponáracou stoličkou“.

Maria Regina Kaiserová ju vidí úplne inak. Nesnaží sa do nej empaticky vcítiť, lebo aj túto zaujímavú verziu som čítala na blogu. Autorka románu ju kompletne pretvorila, ako keby reči o nej vznikli pre nič za nič.

Xantipin príbeh začína v štrnástich rokoch, keď spoznáva Sokrata na výročie od Thésovho víťazstva nad Minotaurom. Zo začiatku ju vôbec nepriťahuje. Je pre ňu ako hnilé jabĺčko, lebo jeho tvár už zvädla a vlasy opadali. Chce žiť so svojím bratom Filipposom, odísť s ním do Perzie, ďaleko od otca, násilného ožrana, ktorý z nich urobil polosiroty. Práve prostredníctvom neho sa dozvedá o Sokratovi, lebo je niečo ako jeho žiakom a priateľom v jednom.

Xantipa je príliš mladá, aby si uvedomovala, čo vlastne chce. Má len detské túžby a svoje priateľstvo s Kalliniké, s ktorou veselo šteboce na každú tému. Ešte sa bojí viazať. Praje si, aby bolo všetko také, aké doteraz. Lenže Atény vstupujú do vojny so sicílskymi Syrakúzami, počas ktorých dospeje, obľúbi si Sokrata, ale zároveň „prejde hádom“, aby poznala skutočné šťastie.

Sokratovi napovedal jeho vnútorný hlas daimonion, že vojna zle skončí, varoval Aténčanov, ale nikto ho nepočúval. Aj Filippos sa vydal s nadšením do bojov, ale už sa nevrátil. Rovnako aj Kallinikin muž, ktorého smrť sa stane osudnou aj jej a jej očakávanému dieťaťu.

Vojna pripravila Xantipu o spriaznené duše, zostal jej len Sokrates. Pred svadbou zisťuje, že vo svojom malom dome nežije sám, ale s Myrtó, polobláznivou ženou, ktorá ju chce začarovať. Autorka týmto spôsobom urobila veľkú rošádu medzi Sokratovými ženami, vymenila ich vlastnosti pod vplyvom Platónového Faidonu, ktorý jej napovedal, že Sokrates mal Xantipu rád. Kde je pravda, nikdy nezistíme. Xantipa nám po stáročiach používania sedí viac do role hašterivej ženy než Myrtó, ale to ešte neznamená, že ňou skutočne aj bola. Každopádne autorka Sokratovi aj tak nepraje príliš šťastia, lebo Xantipa mu uteká deň pred svadbou s iným, mladším a krajším. Až po jeho smrti sa k nemu opäť vracia.