Len čo som sa rozlúčila s Bergamom, prišlo na rad ďalšie mesto s „béčkom“ na začiatku: Bologna. Asi najnepochopiteľnejšie mesto na svete. Aby ste ma správne chápali, ona sa správa počas dňa podľa nálad. Raz vás chce zviesť k hriechu, potom je za najväčšiu sucharku a v ďalšej chvíli je z nej očarujúce mladé dievča s radosťou zo života. Tvár Bologne sa teda počas dňa mení a podľa toho kedy ju navšívite, zanechá na vás iný dojem. Budete ju zbožňovať i nenávidieť, ale stále o nej nebudete vedieť všetko. Nie je otvorená ako kniha. Je ako žena.
Bologna – mesto podchodov
Bologna sa pôvodne volala Felsina, ale to bolo ešte v dobách, keď ju založili Etruskovia. Dnes sa nachádza v regióne Emilia-Romagna, to je len pre orientáciu. Kým ste doma, asi vám spojí s cestovinami a univerzitou, ale lenčo do nej vstúpite, zistíte, že mestom oblúkov. Jeden z nich ma privítal už na autobusovej stanici (po taliansky Stazione Autolinee). Niektoré oblúky sa rozťahujú do diaľky a hovoríme im arkády. Sú akoby chodby donekonečna a je ich tu neúrekom, takže sa nemusíte báť, že zmoknete a dáždnik môžete bez výčitiek nechať na izbe. Tu ho nebudete potrebovať. Vždy sa budete mať kde skryť. Kedysi po nich chodili jazdci so svojimi koňmi.
Bologna – mesto zmyslov
No veľmi skoro zistíte, že Bolognu nestačí vnímať len očami, ale všetkými zmyslami. Je plná rozmanitých zvukov, vôní, chutí… Chce sa predviesť vo všetkých podobách, a preto ani slová nestačia na jej popísanie. Prvé, čo som ucítila, bola marihuana, veľmi skoro som zistila, že to nie je vôbec náhoda. Lebo popolníky v tvare jej listov a iné suveníry ma usvedčili v tom, že Bologna je aj veľmi slobodomyseľné mesto, ktoré sa nebráni doslova ničomu. Večer dokáže doslova hýriť, najmä na Piazza Giuseppe Verdi, kde mladí len tak sedia na ceste a skrz na skrz sa prekrikujú. A to sa hovorí, že Via dell´ Independenza je najhlučnejšia. Skôr by som povedala, že sa po nej ťažšie chodí, lebo po zotmení je premávka na nej dosť prehustená, ale aspoň viete, že idete správne do centra. Odporúčam si zobrať nejaké jedlo, čo máte navyše, lebo natrafíte na množstvo žobrákov a aj keď budete chcieť pomôcť všetkým, budete radi, keď pomôžete aspoň niekomu. Jedlo má väčšiu cenu než peniaze, lebo šetrí čas a poteší aj maličkosť toho, kto to naozaj potrebuje.
Turistami najvyhľadávanejšia je Piazza Maggiore so svojou jedinečnou Fontanou del Nettuno, len ja som ju prešvihla, lebo fontána bola v rekonštrukcii. Škoda, lebo by som si rada pozrela naživo zvrhlý nápad staviteľov, ktorí urobili zo ženských pŕs vodovod, respektíve otvor pre tryskajúcu vodu. Nevadí, lebo toto námestíčko mi pripravilo koktail živej hudby. Opäť tie zvuky, vlastne v tomto prípade melódie. Jeden spieva, druhý hrá na hudobný nástroj a zase ďalší kombinuje oboje. Pouličná hudba vždy dotvára atmosféru mesta. Ale ráno sa jej v Bologni asi nedočkáte, lebo pôsobí ako človek po opici. Je prispatá, unavená, vyľudnená. Vtedy asi nebudete veriť povesti o jej divokosti a hlučnosti. Ale už som povedala, že Bologna je ako náladová ženská, raz taká, raz taká. Apropo, Piazza Maggiore, napravo od nej nájdete bicykle na požičanie zadarmo, takže si môžete „chodiť“ po meste len tak na kolesách a bez míňania eur.
Pohľad pre Bohov alebo krása za 3 eurá
Naľavo od námestia zase neprehliadnete boloňské vežičky Asinelli a Garisenda. New York mal „dvojičky“ (World Trade Centre), Bologna ich ešte má. Len sú trošku nakrivo (lebo nielen veža v Pise je krivá), každá z nich je inej výšky (ale nikto pre to nikoho nezabíjal ako v Krakowe) a sú tehlové, ale to je detail. Inak Bologna dosť hýri teplými farbami ako je žltá, oranžová a červená. Najlepšie to uvidíte práve z jednej z nich. Asinelli ponúka pohľad na Bolognu z výšky. Rozprestrie sa pred vami v celej svojej červenej kráse. A to len za 3 eurá. Nie nadarmo sa o nej hovorí, že je rossa, grossa a dotta. Červená, tučná a vzdelaná. Posledné dve prezývky súvisia práve s tým, že je univerzitným mestom s povesťou vlastného vynálezu gastronómie (boloňská omáčka).
Giardino della Montagnola
Ak vám pripadá Bologna príliš červená a chcete to vykontrastovať zelenou, vydajte sa do parku Giardino della Montagnola. Nedá sa prehliadnuť, lebo sa nachádza pri autobusovej stanici a je obkolesený mohutným schodiskom. Ja som bola ubytovaná v jeho blízkosti čiže som si ho užila viackrát než väčšina návštevníkov. Schody nejdú do neba, ale aj tak vám ponúknu pekný výhľad na rušnú Bolognu, kde sa prelína moderné so starodávnym spôsobom, ako by k sebe mali patriť. Vo vnútri parku nájdete sochy korytnačiek i morských panien, takže tu objavíte tak trochu iný svet. Na jeho druhej strane som našla trh s oblečením, čiže mercato si nespájajte len s jedlom. Kabát, kožená bunda a kabelka ma vyšli spolu na 11 eur, čiže som si z Bologne urobila aj nákupné mesto.
Tajomná Bologna
Cez deň cudná, v noci hriešna. Ale vždy ohnivá. Vyskladaná z milióna tehličiek, pod oblúkmi arkád. Mesto, ktoré na lepšie pochopenie musíte zažiť a najmä pocítiť na vlastnej koži. Bologna ukazuje zo seba veľa, ale aj veľa skrýva. Nestačí na jedenkrát. Veď je ešte čo vidieť, najstaršiu univerzitu v Európe, najstarší organ v Európe, slnečné hodiny, zrekonštruovanú fontánu, malé Benátky s vodou (ja som zažila bez vody) a mnoho mnoho iného. Ale aj moja jednodňová ochutnávka bola výdatná. Nabudúce snáď aj s typickou špecialitou ako prídavkom. Bologna ma pred cestou vôbec nelákala, keď som bola v nej, tak som sa v nej nevyznala (v jej náladách), ale napriek tomu viem, že ešte jej niečo dlžím a ona mne. Zopár okamihov, zopár zážitkov, zopár pohľadov… Že je niečo ako Mulholland Drive od Lyncha, chceš si ju pozrieť, aby si jej chápala ešte menej než doteraz, lebo ten energický chaos k nej proste patrí.
Ak sa vám článok páčil, kliknite na obrázok Travelvision a lajknite stránku 😉
Celá debata | RSS tejto debaty